Kniha múdrosti

    V jednom z mojich snov, tesne pred opustením raja, sa prvý pár držal za ruky pri bráne záhrady a prosil o milosť. Keď ich boh videl ako kľačia medzi ružami, uľútilo sa mu ich a daroval im knihu, ktorá im predstaví čo mohlo byť ich, keby len zostali v raji. Povedal, že im dáva múdrosť, preto jeho dar nazvali "Kniha múdrosti". Adam s Evou opustili raj plní ľútosti, zmáčajúc svoje kroky slzami. Keď sa konečne zbavili strachu a dosiahli svoj nový pozemský domov, krajina sa im zdala veľmi vyprahnutá.
    Hladní a sklamaní, obrátili sa na knihu múdrosti o pomoc. Prvá kapitola sa ukázala byť taká náročná, že bolo veľmi ťažké čítať ju. Adamovi a Eve úplne stačila na uhasenie smädu prvá strana, z ktorej si vzali inšpiráciu aj čo sa praktických vecí týka, napríklad ako jesť, čo si obliekať a kde spať. Vskutku, prvá strana im poskytla toľko múdrosti, že počas celého ich života nepotrebovali listovať v knihe ďalej. Stačilo knihu múdrosti len držať, už to poskytlo páru
istotu. Ich život sa odvíjal v blahobyte. Keď sa však blížili k jeho koncu, rozhodli sa knihu múdrosti odovzdať svojmu najstaršiemu potomkovi, chlapcovi, ktorého považovali za osobu, ktorá viac dodržiava pravidlá než jeho súrodenci. Pár poučil svojho dediča aby knihu ochraňoval, aby sa s ňou radil, ale nadovšetko, aby sa bál jej tvorcu.  Chlapec našiel uspokojenie dodržiavajúc a učiac rád z knihy. Už krátke nahliadnutie na prvú stranu mu odpovedalo na otázky, ktoré ani nestihol vysloviť.
     Čas letel až nadišla dedičova posledná hodina. Aby ochránil svoj písaný poklad pred nedbalosťou každodenného života, rozhodol sa, že knihu dá najposlušnejšiemu, ak nie aj najinteligentnejšiemu, mladému človeku v krajine. Touto myšlienkou, dúfal, udrží na uzde nežiadúcu zvedavosť. Napriek všetkému, myslel si, načo je inteligencia, keď je všetka múdrosť už spísaná do jednej knihy? Ako plynul čas, dediči prekročili prah ďaľších stránok. Svet sa stal oveľa komplikovanejším, vzrástla potreba vedieť viac. Kniha múdrosti nesklamala ani vtedy. Jeden dedič po druhom dostávali viac odpovedí ako mali otázok.
   Prešli stovky rokov a dediči sa neprestávali tešiť z múdrosti, ktorá ich nič okrem pohnutia okom
nestála. Až raz náhodou, zvedavý dedič obrátil zopár stránok knihy bližšie k stredu a šokovaný zistil, že text úplne zmizol. Neprepadla ho panika, ale znepokojil sa. Uvedomil si, že prázdnota sa môže stať osudom jeho nástupcov. Možno božie slovo nevydržalo nápor času, napadlo mu, možno aj keď dokonalé, božie slovo obsahovalo vrodenú chybu. Opatrne zavrel knihu a aj keď bol ešte mladý, už ju neotvoril.
     Ďalší dedič, ktorý mal tú česť strážiť tento poklad, bol tvrdšej nátury. Hneď skonštatoval, že stránky vymazáva príliš časté čítanie. Z nedostatku inej možnosti sa rozhodol čítať iba zriedka a taktiež zakázal prepisovať tajomstvá knihy, nakoľko sa nazdával, že kopírovanie vyžaduje intenzívne čítanie, ktoré môže spôsobiť rýchlejšie vymazávanie. Napriek zákazu a všetkým opatreniam, kniha mala viac a viac vymazaných častí.
  Neskôr sa dediči naučili na knihu dávať väčší pozor a každý ju čítal menej ako jeho predchodca.
Niektorí ju umiestnili vysoko na steny vo svojich pracovniach, dúfajúc, že toto obmedzí ich vlastný
prístup k jej obsahu. Iní ju zakrývali závojom počas čítania. Ďalší nevideli dôvod držať si odstup od najobľúbenejšieho zdroja ľudských vedomostí, preto knihu náruživo čítali napriek tomu, že pri tom mizli veľké kusy textu.
   Týmto spôsobom úplne vymizli viaceré kapitoly. Na niektorých stranách zostala len bodka, kým na iných zostalo jedno alebo dve písmená. Vtedy zopár múdrych dedičov začalo písať komentáre o tom, čo považovali za božiu vôľu. Miznutie nemohlo byť náhodné. Pri stene, na ktorej visela v tom čase kniha múdrosti, sa začali hromadiť stovky strán poznámok a vysvetľujúcich komentárov. Každý dedič keď narazil na prázdnu stranu, alebo stranu len s jednou bodkou, vymyslel vysvetlenie a položil ho na hromadu listín pod knihou. Ak je písané slovo sväté, tak musí svätou byť aj prázdnota. Pre nových dedičov sa stalo zvykom narážať na dlhé spisy začínajúce komentárom “prázdna strana 355 znamená…” alebo “bodka na strane 477 môže znamenať…” Dediči, aj keď neboli nútení nasledovať svojich predchodcov, nemohli úplne ignorovať čo iní povedali o prázdnych stranách. Niektorí si trúfli kritizovať výklady iných, nakoľko sami boli presvedčení o tom, že ak kniha má byť čítaná, prázdne strany sa majú stať jej súčasťou. Týmto spôsobom boli čitatelia  nútení ísť za písané slovo. Múdry človek vie z ničoho vytvoriť svet.