Kniha múdrosti

Silent Computer Designed & Generated by Karim Chaibi

     „To je nemožné,“ odvetil tieň v celej svojej elegancii. “Nie som nič iné ako nostalgia za ľuďmi a za životom. Okrem odrazu tvojej samoty a ticha, mojou jedinou hodnotou je moja bezvýznamnosť.Vážne, zbytočne budeš násobiť svoju samotu. V tejto podobe akú mám, som len tieň vytvorený svetlom obyčajnej sviečky, jediné čo môžem urobiť je znovu znásobiť tvoje trápenie. V každom prípade, ak by som ti aj mohol pomôcť, musím mať nejakú formu.“
Bez tieňa ale naplnený nádejou si vyvolený odrezal kus kože a položil ho na tieň.  “Pozri sa na seba, máš na sebe moju kožu. Porozprávajme sa teda!“
     „To je nemožné,“ odpovedala jeho koža. „Nie som nič iné ako len prchavý náznak tvojho výzoru, z tvojej samoty sa mi podarí vytiahnuť tiež len tvoj zovňajšok. Aj keby som dokázal rozprávať, len by som opakoval tvoje mlčanie. Ale keď si natoľko tvrdohlavý, že sa so mnou neprestaneš rozprávať, urob mi aspoň náznak tváre. Možno v odhade rozdielu medzi tým kto si a čo sa stane zo mňa, budem ti môcť robiť spoločnosť.” Mladík sa nahol nad kanvicu, v ktorej si priniesol do jaskyne vodu. Ako nazrel dnu zbadal v nej svoj odraz. V momente keď ho zahliadol, prebodol hladinu nechtami, vytiahol svoj odraz a rýchlo ho nasadil na svoju kožu. “A teraz,” povedal, hrdý na svoj objav, “čo ešte potrebuješ na to aby si so mnou mohol hovoriť?” “O čom?” odpovedal tieň bez tela, “môžem len násobiť tvoje mlčanie.” Dychtivo začal prehľadávať jaskyňu, dúfajúc, že nájde niečo čím poslúži svojmu tvrdohlavému duchu.
     Behal sem a tam, napchávajúc svoju kožu blatom a kameňmi. Keď sa úplne unavil, kľakol si k svojmu tieňu a čakal na moment záchrany. Jeho teplý dych, skôr ako každá útecha, prenikol tieňom až sa vztýčil. Aj keď len hmlistou, dedič stál pre svojou kópiou. “Vdýchol si do mňa život!” zvolal tieň. Prekvapený dedič urobil pár krokov vzad a zašepkal, “Ty žiješ?” Pospevujúc si opakoval tie isté slová dokola hlasnejšie a hlasnejšie, končiac vetou, “Tak môžeme teraz prepísať knihu múdrosti?” Tieň mu protirečil, “Prečo by sme ju mali písať? Práve si ma stvoril, nie je to dosť?” “To je pravda,”zamrmlal nešťastný vyvolený, “Stvoril som bytosť. Ale je to také isté ako keď zem uzrela svetlo sveta?
     Sme len reprodukciou úplnej samoty? Môže toto dielo byť až tak osamelé?” “Spamätaj sa,” bola odpoveď na jeho obavy. “Teraz si jedinečný vďaka svojej viacnásobnej samote.” “Klameš! Stále mám šancu!” odporoval dedič. “Akú?” smial sa jeho tieň. Potom opustený vyvolený, poháňaný silou úzkosti, načrel do bytosti, ktorú vytvoril.  Spamätávajúc sa, radostne zvolal, “Bože, ďakujem ti. Znovu som to ja!” Potľapkal pokožku, tvár, pozerajúc sa rozradostený na tieň, ktorý jeho telo opäť vrhalo. Potom zvolal tak ako hlasno, ako len vedel, “Bože, som späť!” Na jeho prekvapenie jeho ústa vypustili zvuk, ktorý nemohol ovplyvniť, znel, “To si len ty,skrášlený tvojimi osamelosťami.”Chrbát prehnutý, hlava zohnutá vpred a oči zaliate slzami, nešťastný dedič v tichu hľadel smerom ku knihe múdrosti. Ozbrojený tou istou sviečkou, z ktorej vznikol tieň, v záchvate sklamania sa vrhol na knihu a zapálil stránky. Ale vnútorný hlas, ktorý nemohol kontrolovať, sa opäť ozval a opakoval, “Teraz si opustenejší ako kedykoľvek predtým.”

Copyright © Karim Chaibi 2005

Preklad/Translation by:
   Zuzana Polakovičová

  

      

Design by Karim Chaibi 2005