Writings©Karim Chaibi

 

 

 

 

 

 

                                                               Morfeus

       Nikto si naňho nikdy nespomenul, okrem jedného bratranca, ale každý pamätal na kýchnutie. Keď sa prvý krát stretol so vzdialeným bratrancom a ten mu povedal o kýchnutí, začal sa histericky smiať. Na vrchole hory, kde býval, nič nemalo cenu okrem jeho stáda oviec, psov, ktoré ich strážili a jeho samého. Ani si nevedel spomenúť, či si niekedy myslel, že život môže existovať bez výšok.Jeho stretnutie s bratrancom, ktorý sa vyštveral do hôr kde býval, aby ho našiel, keď sa dopočul o jeho existencii, veľa k jeho každodennému životu nepridalo. Len sa dozvedel, že nejakého bratranca má a tiež, že odkiaľ pochádzal tam ľudia skutočne verili, že "Ak sa ti sníva o kýchnutí, vykýchneš svoj sen." Od toho stretnutia sa smial kedykoľvek si spomenul na to príslovie.
"Prečo by niekto sníval o kýchnutí? Aké bláznivé je nad tým aj premýšľať!" Žil tak ďaleko od ľudí, že si ani nemohol overiť pravdivosť tohoto príslovia. "Bratranec si zo mňa asi robí žarty." Ďalej nad tým dumajúc si pomyslel, "možno ani nie je môj bratranec." Aj keď, po prvý krát si želal aby aspoň jedného mal. O bratov a sestry prišiel už dávno, taktiež o svojich rodičov, tak dávno, že už aj
zabudol či si vôbec zaslúži ľudskú spoločnosť.
      Smer jeho života sa nezmenil, nakoľko od začiatku žiadny nemal. Ale keď sa staral o svoje stádo urobil si radosť tým, že sa vždy histericky rozosmial keď si spomenul na kýchnutie. Kto vymyslel takú pochabosť? Popri smiechu ho pobavilo aj to, že to mohla byť pravda. Nie, že by sa chcel zbaviť svojich snov, skôr sa chcel dozvedieť či nejaké má. Žiadne si nepamätal a keď si aj na nejaký spomenul, zvyčajne bol o ovciach, kozách a zvončekoch.
      Na nešťastie preňho, toľko rozmýšlal o snoch, že nakoniec jeden mal a bol o kýchnutí. Nebol
strašný, ale zobudil ho. Nič ho nesvrbelo keď si narovnal chrbát, napriek tomu kýchol tak hlasno
ako sa len dalo. Zakryl si ústa, lebo vedel, že duša môže vykĺznuť z tela ak sa na to nedá pozor.
Hneď ako sa spamätal z kýchnutia, pocítil ako sa mu niečo hýbe v dlani, pod skrčenými prstami.
Pritiahol zavretú dlaň aby na ňu lepšie videl. Kým sa snažil udržať prsty zovreté, bojoval s
predstavou, že sa príbeh mohol stať skutočnosťou. „Nemožné!“ povedal, kým otváral dlaň. Pod
ukazovákom pocítil najväčší tlak. Zdvihol ho a odkryl časť dlane.
„Aj keď to nie je pravda, že sa sny neplnia,“ myslel si pastier v duchu, „niečo živé práve zvieram v
dlani.“ Pomaly a opatrne otvoril dlaň a uvidel mrviacu sa miniatúrnu postavičku. Priblížil sa dlaňou
k tvári a bez dychu ju sledoval, zmestila sa presne do jeho dlane. Bola to miniatúra jeho, ak nie on
bol jej zväčšeninou.
·        Kto si? spýtal sa pastier.
·        Ty, myslím, odpovedala miniatúra. Pusti ma!
·        Kam chceš ísť? Spýtal sa znovu pastier.
·        K tebe, myslím, odpovedala miniatúra.
Divoké ale nie desivé stvorenie, privolalo na pastierovu tvár neistý úsmev, spýtal sa riskujúc,
·        Ku mne? Koľko ma je?
·        Toľko, koľko je tvojich nádychov a v živote sa ti nepodarí nimi prebrodiť.
Miniatúra sa začala znovu mrviť a kázala pastierovi aby pustil jej nohu, pastier si tú žiadosť vôbec
nevšímal.
·        Polož ma na zem! dožadovala sa miniatúra.
·        Môžem ísť s tebou na tú cestu? opýtal sa pastier.
·        Neviem ako by si pristál.
·        Mňa skôr zaujíma ako vzlietnem.
      Pastier pustil miniatúre nohu a zrazu sa cítil veľmi ľahký. Vzlietol a letel nasledujúc svoju miniatúru
pristál pred čudesne vyzerajúcim palácom. Bola to vznášajúca sa zakrivená konštrukcia bez hrán,
s bránou nachádzajúcou sa na jej špici. Pastier priletel rovno k tejto bráne. Keď sa pokúsil vstúpiť, miniatúra ho zadržala:
·      Najprv by si sa mal naučiť pravidlá. Keď vstúpiš, pristúp k fontáne. Prejdi si rukou po tvári tri krát, potom prejdi rukou po vode. Keď budeš odchádzať, prejdi tri krát po vode a až potom po svojej tvári. Všetko čo budeš robiť medzitým je pre tvoju radosť. Pastier neváhal ani sekundu.
Vstúpil do paláca, pristúpil k fontáne a dôkladne dodržal rituál, o ktorom mu bolo povedané.
Niekoľko stvorení, všetky trochu podobné jemu, ho spomalili svojim chaotickým správaním.  
Vyzerali veľmi zaneprázdnené napĺňaním pohárov z fontány, potom ich vylievajúc na dlážku a
škrabaním mokrej zeme nechtami na nohách. Tieto stvorenia boli rozmazané a priesvitné, pastier
ich videl len ťažko. Kamkoľvek sa pozrel, topil ich jeho pohľad.

  

Page 2

Design by Karim Chaibi ©2005